Predpokladá
sa že názov obce Uhorské sa odvodzuje od toho, že leží u hôr a
neustále sa v minulosti vyvíjal
napr. Ugra -X. - XL storočie, Vsgra - 1322 - 1337/. V r. 1435 je už obec zapísaná v
súpise pápežských desiatkov, ako katolícka farnosť Whwrska , Uhorszka roku 1454, Wgerska
r. 1548, zachytáva už aj počet obyvateľov obce. Potom ešte do vzniku I.
ČSR sa názov obce menil celkom 11 krát.
Vznik obce môže mať za následok
neobyčajná krutosť Uhorskej vlády ktorá zosilňovala feudálny útlak.
Stupňovala násilie, telesné tresty voči nevoľníkom. Zbedačovaní
nevoľníci na šľachtických panstvách utekali do hlbokých hôr
Slovenska. Jednotlivci alebo aj menšie skupiny zakladajú malé osady. Prví
kolonisti, zakladatelia osady, bývalí nevoľníci, utekajúci pred krutosťou
pánov jednotlivo, alebo v malých skupinkách do rozľahlých slovenských
lesov a hôr, stavali svoje prístrešia ako ľahké drevené stavby, chránené
hlinenou mazaninou pred tuhou zimou. Jedna z takýchto osád bola aj dnešná
obec Uhorské. Jej poloha aj názov Ugra nasvedčuje, že jej vznik môžeme
hľadať už v X. a XI. storočí, keď Ugra je sídlom vojenského obvodu na
hornom Poiplí. To je v období, keď už aj túto osadu ovláda a kontroluje,
vyberá dane a poplatky panovníkovi Uhorská vláda. Slovanské rody, rodová
šľachta v potrebe brániť svoje územia proti cudzím kolonizátorom, ich
ozbrojeným nájazdom, olupovaní a ničení buduje svoje pevnejšie hradiská.
Medzi ne patril aj Cerinský hrad vybudovaný v r. 1240 . Nie sú o ňom
zachované dostupné písomnosti. Po ovládnutí územia uhorskou šľachtou sú
ešte tieto hradiská trpené a využívané, aby cez ne kontrolovala, vládla a
donucovala nevoľníkov platiť feudálne dávky panovníkovi.
Uhorská vláda bola vystavená neustálym
vnútorným rozbrojom, vojenskými ťaženiami proti opakujúcim sa útokom
tureckých vojsk z južného Zadunajska. Turecké pustošenie, vykrádanie,
vypaľovanie opevnení aj malých osád, odvlačovanie majetku aj obyvateľstva
do otroctva uvrhovalo nielen Slovensko späť o mnoho desaťročí. Je zrejmé,
že Uhorská vláda nevedela odolať hneď prvým náporom, vpádom tureckých
vojsk na toto územie už v r. 1241. Turecké hordy Veľkej Osmanskej ríše za
panovania veľkého Džingischána pomerne ľahko spomenuté hradiská dobyli,
vylúpili a vypálili. Treba zdôrazniť, že tieto turecké výboje sa opakovali
niekoľkokrát od XIII. do konca XVII. storočia, to je skoro 400 rokov. Po
zničujúcich vpádoch bolo treba znovu osídliť spustošené kraje, obnovovať
hospodársky aj kultúrny vývoj. V neposlednej rade sa starať aj o pevnejšiu
obranu pred stále hroziacim útokom tureckých vojsk. O existencii
hradísk sú však ešte aj dnes pevné dôkazy, po zostatkoch veľkého kruhového
valu.
Striedajú sa len zemepáni, majitelia Fiľakovského hradu s mohutnými
nájazdmi Turkov, ktoré vrcholia dobytím Fiľakovského hradu vr. 1554. Jeho
okupácia trvala 39 rokov. Boli to kruté roky drancovania, rabovania,
znásilňovania, rozvratu, opakovaných výbojov, vyvražďovania, vypaľovania a odvlačovania mladých žien a mužov do ich otroctva. Vr. 1579 Turci dobyli
aj Divínsky hrad a okupovali ho 40 rokov. Opakovali sa časté boje s
vládnymi uhorskými vojskami až do ich vyhnania. Fiľakovský, Divínsky a
zrejme aj Cerinský hrad boli úplne zničené. Rakúsky snem rozhodol r. 1602
- 1604 obnoviť znovu Fiľakovský hrad. Bolo potrebné aj panovníkovi obnoviť
moc, vládu aj správu okolitého územia. Celé XVI. storočie sa odrazilo aj
vo vývoji našej obce, vyvraždenej, vyrabovanej a tým aj vyľudnenej.
Nastupuje ešte zosilnená feudálna reakcia, útlak, upevňovanie absolutizmu.
Aby vláda monarchie viacej pripútavala záujem zbedačeného nevoľníctva o
pôdu, zabránila narastajúcim útekom do hôr a na zboj, uvoľňuje pevné
nevoľnícke putá a vydáva Urbariálny patent, ktorým prideľuje časť pôdy,
lesov, lúk a pastvín nevoľníkom. Podporuje aj prenajímanie pôdy. Na druhej
strane silnie tendencia zemianstva a šľachty o veľkostatkárske podnikanie.
Nechce sa zmieriť len s poddanskými poplatkami. Časté striedanie
zemepánov, vlastníkov rozľahlých panstiev a kaštieľov zosilňovalo
vykorisťovanie a útlak. Šľachta aj v našom okolí stále častejšie zaberá
pôdu poddaným, pošliapava a nerešpektuje Urbariálny patent z r. 1767.
Zemepán gróf Szentiványi odňal vr. 1770 v obci skoro všetok urbársky
majetok, ktorý bol pridelený ešte vr. 1672 za vlády zemepánov Koháryovcov.
Celé Slovensko bolo zachvátené veľkými
povstaniami nevoľníkov. Stav zbedačovania a útlaku sa ešte stupňuje v
XVIII. storočí. Vývoj našej obce, jej výstavba, počet obyvateľstva,
ekonomický rozvoj, cez zahájenú ťažbu medených rúd sa nijako neurýchľuje.
Tabuľka prehľadu osídľovania a počet
obyvateľstva r. 1435 -1700
Rok: |
Počet usadlostí
-obyvateľov: |
Zemepáni: |
1435 |
|
Jan a Štefan Perényi |
1490- 1517 |
|
Blažej Raskay, král. taver. |
1517-1548 |
10 usadlostí, 1 nový, 1 opustený dom |
Štefan Raskay |
1548-1564 |
4 usadlosti obsadené, 4 opustené |
Ján Pethö |
1554-1593 |
Turecká okupácia, všetko vydrancované a
vypálené. Okupácia celkom 39 rokov celý bývalý Novohrad |
|
1570 |
4 usadlosti, 3 želiarske domácnosti a
mlyn. Richtárom obce bol P. Mogoň |
všetko podlieha Turkom |
1579-1588 |
2 a 1/2 usadlosti |
Žofia Bajómyová |
1588-1596 |
2 a 3/4 usadlosti |
František Radvanský |
1598 |
nové sčítanie, 17 obývan. dom. |
František Radvanský |
1609 |
nový daňový kľúč len 2 usadlosti +
mlyn, ostatné usadlosti opustené |
František Radvanský |
1616 |
|
František Sztruch |
1625 |
len 1 a 1/4 usadlosti |
|
1647 |
len 3/4 usadlosti a Potočný mlyn |
|
1686 |
len 2/4 usadlosti a 11 zničených
odchádzajúcimi Turkmi po porážke |
r. 1596 kúpil F. Radvanský porcie
Uhorskom za 200 zlatých ,,Na večné časy" |
1700 |
19 poddanských rodín, 13 želiarov, 7
opustených poddanských usadlostí |
od. r. 1635 odkúpil podiely T. Bosniak,
potom prechádza dedičstvom na Koháryovcov |
1728 |
vlastnia ešte 3/4 obce Koháriovci, 1/4
obce Szentivanyi |
s celým Fiľakovským panstvom |
1774 |
Bol spísaný nasledovný Koháryovský
majetok: 17 a 3/4 usadlostí. U nich pracuje 56 otcov, bratov a
synov. Celkom: 107 poddaných. 1/4 usadlosti P. Kerestúra bola
opustená. |
¾ obce zemepán Koháry 1/4 obce zemepán
Szentivanyi |
1770 |
895 obyv. Najzaľudnejšia obec v okolí
do Buržoáznej revolúcie |
zemepán: Szentivanyi sídlo v Rovňanoch |
1780-1848 |
|
zemepán: Szentivanyi sídlo v Rovňanoch |
1770-1898 |
ťažba medených rúd až do uzavretia bane |
|
|
|
|
|
Veľmi zaujímavé sú aj zachované podrobnejšie
fakty o vývoji a počte obyvateľstva, pôdy aj dobytka v r. 1744 / viď
tabuľku/! Poddaní obhospodarovali: 236 lúk neznámej výmery a ornej pôdy.
Držali 96 ťažných volov, 39 koní, 61 kráv, 47 jalovíc a býčkov, 269 ks
oviec. Sám O. Havran mal 70 ks oviec. Z obilia vlastnili: 17 kíl /t. j. 62
litrov/ ovsa, 227 kíl pšenice a raži.
Od r. 1770 Uhorsko plne podlieha zemepánovi
Szentiványimu.
V tomto roku odňal poddaným pridelený Urbár
ešte z roku 1672 / to je 100 rokov/. Vrátil ho až po dlhých rokoch pod
silným tlakom monarchie. Rok 1770 je rok s najvyšším počtom obyvateľov -
celkom 895, a sú to aj prvé záznamy o rozvíjaní potrebnej remeselnej
výroby. Výroba sudov, korýt, dreveného riadu k vozu, pluhu, kolesá atď.
Toto remeslo sa odrazilo aj v prvej pečati obce z r. 1786. V jeho kruhu je
vozové koleso. Koncom XVIII. storočia je už celý Uhorštiansky chotár lesov
rozdelený a trvale ovládaný do konca rokov existencie Rakúsko -Uhorskej
monarchie r. 1918.
Po 90. rokoch relatívneho kľudu - bez
tureckej okupácie, sa znovu opakujú turecké nájazdy s tvrdým postihom
nášho regiónu. Po dlhom obliehaní, skoro jeden rok, padá roku 1682
definitívne mohutne sídlo kráľovského taverníka. Fiľakovský hrad je úplne
vypálený a obrátený na zrúcaninu. Začína sa však aj rozhodný nápor
panovníckych vojsk proti Turkom, ktorý skončil ich definitívnou porážkou.
Nastáva významný obrat, ktorý oživuje a zrýchľuje vývoj v našich zemiach -
rozklad cechového zriadenia a začína nástup manufaktúr. To si ale vynucuje
po nástupe Márie Terézie /r. 1740 - I78O/, rozsiahle reformy, ktoré
dokončuje jej nástupca Jozef II /I78O - I79O/ k zrušeniu nevoľníctva.
Patent Jozefa II. z 1. 11. 1781 odstraňoval však ešte len najhrubšie formy
feudálneho útlaku a vykorisťovania, povinnosť poddaných pracovať na
panskom ostala.
Zrušenie nevoľníctva r. 1781 - osobná sloboda
dedinského ľudu bola celá uvoľnená. Formálne však bolo nevoľníctvo zrušené
až r. 1785. Poddanstvo zostávalo až do r. 1848. Aj gróf a zemepán v
Uhorskom aj v širšom okolí musel ustúpiť a vrátiť urbársky majetok obci.
To mu však veľmi nezmenšovalo možnosti vykorisťovania. Tak isto ako rada
ďalších feudálnych pánov na Slovensku, ktorí počnúc Pálfiovcami až po
Forgáčovcov už od r. 1767 na svojom panstve v Haliči začínajú rozvíjať
manufaktúry - prvé kroky k priemyselnej výrobe. Vyrábajú domácky priadzu,
ceruzky a porcelán. Aj Szentiványi sa orientuje na modernejšie podnikanie,
ťažbu dreva, výrobu železničných podvalov a ťažbu medených rúd v katastri
obce Uhorské. V rokoch 1831 - 1873 kruto
postihnutá zákernou nemocou - cholerou. Za dlhých 42 rokov si vybrala
krutú daň v širokom okolí Len v našej obci zomrelo 107 obyvateľov.
VYHĽADÁVANIE A ŤAŽBA MEDENEJ RUDY V
UHORSKOM |
Ako zachytávajú písomné svedectvá z roku
1536, povoľuje Fiľakovský kráľovský taverník Štefan Raskay - vlastník
všetkých okolitých dedín, na žiadosť Mestskej rady v Banskej Bystrici
obnoviť už staré, dávno zavalené a opustené bane v Uhorskom. V tomto
období bola už široko rozvinutá ťažba medi a striebra v Cinobani,
Lovinobani, Kalinove aj v Kokave.
Banské práce však začali neskôr až v roku
1770 pod vedením skúseného ťažiara Jána Urbanyho, ktorý už mal dobré
skúsenosti z ťažby v Cinobani aj Lovinobani, ktoré patrili k
panstvu Lošonciovcov, sídliacich na hrade Divín. V písomnej správe z júla
1773 banskému sudcovi v B. Bystrici, sa J. Urbany sťažuje, že mu niektorí
páni Fiľakovského panstva robia ťažkosti a prekážky pri ťažbe v Uhorskom.
Súd jeho sťažnosť podporil a povolil vykonať 18 kutieb. Ako sa ukázalo
boli to aj finančné ťažkosti, ktoré viedli Urbanyho k tomu, že väčšinu
svojich podielov v bani predal prezidentovi c. k. Košickej komory Jozefovi
Törökovi, ktorý v ďalších rokoch spolupracoval so Szentiványovcami,
ktorým už Uhorsko patrilo, ťažbu prevádzkovali od 25. 8. 1773. Baňa sa
nachádzala v Medenom potoku v zalesnenej časti chotára obce, vedľa potôčka
vo vzdialenosti 200 viedenských siah 7380 m/ od posledného Krivošove domu
v obci. Prevádzkové náklady však boli v tejto starej a už dávno opustenej
bane veľmi vysoké, zisk veľmi malý - boli stratové.
Z vedenej evidencie, napr. za rok 1778 investovali 962 zlatých
1779 –- // // –– 713 zlatých
Ale investície sa nevracali. Napriek tomu sa
nenechali odradiť od ďalšej ťažby. V bani pracovalo v roku 1778 osem
baníkov pod vedením banského dozorcu Kristiána Schelta, z nich štyria boli
nemeckej národnosti, zrejme z okolia Banskej Štiavnice. V roku 1782 banský
súd v Banskej Štiavnici znovu prepožičal grófovi Szentiványimu a jeho
spoločníkom právo ťažby v bani v Uhorskom stým, že menoval aj
riaditeľa bane Samuela Slobodu. Rastúci záujem panovníckeho dvora o
drahé kovy a vysoké príjmy viedli aj v ďalších rokoch k podpore banského
podnikania. Svedčí o tom aj príkaz Hlavného komorsko - grófskeho úradu v
B. Štiavnici zo septembra 1780 vykonať vizitáciu v banských závodoch
Cinobaňa aj Uhorské banským dozorcom Jozefom Riedlom zo Starých
Hôr.
Menovaný hneď 11. septembra 1780 vykonal
vizitáciu v Cinobani na štôlni Anna aj Anton a 12. septembra v bani v
Uhorskom. Ako je uvedené v správe, baňa pozostáva z dedičnej štôlne
orientovanej v smere 24. hór a na nej boli dve vetracie šachty hlboké 4 a
8 siah, dĺžka štôlne bola 150 siah. V tom čase v nej pracovalo 6 haviarov
a 1 banský dozorca.
Po značných ťažkostiach, v tomto roku
zaplavení štôlne spodnou vodou, jej dlhom odčerpávaní, prehlbovaní šachty,
objavili bohatú medenú žilu v šírke mužskej dlane, viditeľnej voľným okom.
Riedl odporučil v ťažbe pokračovať. Dobré výsledky v ťažbe v bani v
Medenom potoku, ako sa už označovalo r. 1781 boli obsadené už 11 baníkmi
/zvyšovali záujem o ďalšie banské podnikanie/.
Ďalšie písomné správy sú z roku 1818, už s
novými ťažiarmi Čížkom a Kirschnerom, ktorí prišli z Dobšinej, aby tu
znovu preskúmali opustené bane a obnovili ťažbu. Preskúmali aj staré
banské haldy. Z predbežného rozboru zistili, že aj vo vyťaženej hornine na
haldách sa nachádzalo v jednom banskom vedre /6O litrov/ 2 kvintlíky
striebornej a 14 funtov medenej rudy. Pevne verili, že tu nájdu bohatšiu
rudu. Ich predpoklady sa zrejme už nepotvrdili a preto ďalšie vyhľadávanie
a ťažbu rúd postupne zastavili. Banské úrady však aj v neskorších 70.
rokoch XIX. storočia podnikajú znovu asi štyrikrát od roku 1536 /za viac
ako 400 r. nové pokusy o pokračovaní v ťažbe, razení nových štôlni avšak
bez očakávaného úspechu/. Po smrti už 85 - ročného starca grófa
Szentiványiho, 13. augusta 1817, prejavujú zvýšený záujem o ťažbu v
Uhorskom podnikateľské kruhy z Cinobane, ktoré sa zameriavajú výlučne na
ťažbu a spracovanie železných rúd. V roku 1871 vydala banská komora
povolenia na ťažbu /kutanie/ Jánovi Mülerovi z Turičiek. Roky 1871 - 1873
boli však veľmi neúspešné. Až v roku 1874 na jednej štôlni objavili stopy
rudy. Zintenzívnením ťažby prehĺbením šachty sa síce podarilo odkryť
medenú žilu, ale po jej vyťažení, asi 8 centov získali asi 450 kg medenej
rudy. Nové neúspechy v rokoch 1874 - 1878 viedli k zastaveniu ďalšieho
podnikania, roku 1881 sa Jan Müler s cukrárom Alexandrom Selmetzim z
Lučenca znovu pokúsili o obnovenie ťažby v Uhorskom. Dostali k tomu znovu
povolenie na kutacie prace v Medenom potoku. Opäť neúspešné. Po nich
sa ešte pokúsil o úspech v ťažbe posledný záujemca Vojtech Kolener z
Lučenca v roku 1895 - 1898. Pre neúspechy a veľkú stratovosť, ťažbu
zastavil. Roku 1898 sú bane v Uhorskom vymazané z knihy výhradných kutieb
opustené a zavalené, ale cez tieto niekoľkokrát sa opakujúce pokusy o
ťažbu medenej rudy v období vlády ,Rakúsko - Uhorskej monarchie a ich
neúspechy, neupadli pôvodné šachty ešte do zabudnutia.
Začiatkom 30 - tych rokov sa pokúšal znovu
obnoviť ťažbu v opustenej bani so skupinou podielnikov náš rodák a občan
Jan Jakuba. Rýchle však vyčerpali svoje finančné zdroje bez akýchkoľvek
úspechov a prišli na mizinu. Baňa sa postupne zavalila. V roku 1982 -
1983, po mnohoročných pokusoch a úvahách o výstavbe vodovodu, hľadaní
zdrojov pitnej vody, rozhodlo vedenie JRD so súhlasom MNV, vybudovať
vlastný rezervoár, vodnú nádrž s prípojkou pre zásobovanie družstevných
bytoviek. Pri rozsiahlych výkopových prácach pre výstavbu tejto nádrže asi
150 m od posledného Porubiakove domu /bývalý Jurečkove dom/, a 20 - 30 m
od výdatnej pôvodnej starej studne a pripojení aj troch nových studní, na
pravej strane Medeného potoka a začínajúceho svahu Cibrijánky bola odkrytá
zrejme jedna z pôvodných ťažobných chodieb. Drevená výstuž chodby bola
ešte dobre zachovaná. Z nej sa vyvalilo veľké množstvo vody a bahna,
ktorým sú chodby pôvodných baní zatopené.
Pri hľadaní zdrojov pitnej vody,
organizovaným MNV v obci vr. 1990 pod vedením Ondreja Hronca, sa pod
Záhradkovou osadou oproti vodnej nádrži, v hĺbke asi 3 m, objavil v hrúbke
asi 180 cm, kvalitný kaolín.
V chotári obce bol po II. svetovej vojne
niekoľkokrát vykonávaný geologický prieskum. Uskutočnilo sa viac vrtov v
Potoku, Urbáre, Na konopiskách, Svatošovom, Doline, Španom, ale ich
výsledky neboli zverejnené. Zrejme neobjavili žiadne významné zdroje
vzácnejších nerastov a surovín, ktoré by mohli byť v blízkej budúcnosti
využité.
Obec v období nástupu kapitalizmu
po r.1848 |
Po zrušení nevoľníctva v rokoch 1781 - 1785
vynútenom radou povstaní nevoľníkov, dochádza aj v našej obci k
podstatnému uvoľňovaniu povinností robotovať na panskej pôde. Stále viac
sa rozvíjajú nájomné vzťahy k obrábaniu pôdy. Uvoľnenie možností,
slobodného pohybu občanov do miest, do vznikajúcich manufaktúr, prinieslo
rozvoj slobodných remesiel v obci. Aj bývalá feudálna šľachta začína
podnikať nielen na statkoch. Rozvíja aj u nás nielen ťažbu medi, ale aj
rozsiahlu ťažbu a spracovávanie dreva. Starý Szentiványi /zomrel v r. 1817
ako 85 - ročný/, ale jeho nástupcovia po r. 1850, spolu s ostatnými
bývalými maďarskými grófmi Révajom, Večajom, veľkým židovským podnikateľom
Štejnerom pozývajú dokonca aj z Bosny skúsených drevorubačov a tesárov na
ťažbu aj spracovávanie dreva. Medzi nich patrila napríklad rodina
Marochničova s dvomi synmi, rodina Kružičová, ktoré sa aj usídlili v časti
ulice neskôr nazvanej Bosna. Ťaží sa a kupčí nielen s palivovým dreveným
uhlím ale aj kresaním železničných podvalov, ktoré sa ešte na koňoch
odvážali do Lučenca. Po vybudovaní železničnej prípojky smerom Lučenec
-Utekáč sa toto drevo zváža len na stanicu v Zelenom. V rokoch 1914 - 1920
bola vybudovaná aj úzkokoľajná dráha zo Zeleného cez lúky, Uhorské až do
Krnej. Strojvodič bol nám známy pán Bakič, ženatý od Leporisov. Po vzniku
I. ČSR dlhé roky žil a pracoval v Kokave na Novekovej píle. Túto prípojku
vybudovali hlavne kapitálovým vkladom Šteinera, a na jej výstavbe
pracovali vojnoví zajatci. Vklad sa zvlášť v priebehu celej I. svetovej
vojny ,,dobre zaplatil" neobyčajne silným vydrancovaním najkvalitnejšej
drevnej hmoty nielen v našich, ale aj Krnianských horách. Práve I. svetová
vojna ukázala v celej nahote ako je schopná vyrabovať lesy bohatá uhorská
šľachta. Definitívne bola v týchto rokoch zlikvidovaná hora Cibrijánka
/asi 100 ha bukového lesa/, potom už vôbec nezalesnená a premenená na
pastvu. Lesy už takto vydrancované s pomalým samovýsevom, obnovovaním lesa
sa postupne aj rozpredávali okolitým občanom, a to nielen z obce Uhorské.
Po vzniku ČSR dochádza k ďalšiemu rozpredávaniu a drobeniu vlastníctva
lesov. Do dnešných dôb však naše lesy nesú pôvodné názvy ich feudálnych
majiteľov, grófov -Farkaška, Revajka, Večajka, Cibrijánka a Stajnerka
Začiatkom r. 1930 je vlastníctvo lesov
rozčlenené takto:
1.
|
Urbár
|
Rozloha: 651, 10, 82 ha. Jc v držbe 327
podielnikov
|
2.
|
Cibrijánka
|
Rozloha: 105 ha, je vlastníctvom 208
občanov / od r. 1920 je to už pastva/
|
3.
|
Révajka
|
Rozloha: 75, 13, 01 ha, je v držbe 133
vlastníkov
|
4.
|
Večajka
|
Rozloha: 96, 88, 82 ha, je v držbe 8
vlastníkov
|
5.
|
Farkaška
|
Rozloha: 257, 59, 11 ha, je v držbe 61
vlastníkov
|
6. |
Štajnerka
|
Rozloha: 337, 29, 44 ha, je v držbe 117
vlastníkov
|
Časť Štajnerky od Kozieho vrchu po Ceriny
odkúpili od Krepuškov v rokoch 1900 - 1902 Michal Búzik Čepko a Jan Búlik
/Kočikárovci z Rovnian/ po 50 ha. V roku 1930 odpredal Jan Búzik asi 10 ha
vyrúbaného lesa prichádzajúcim osídlencom - 4 rodinám. / Prochádzka,
Kamenský, Marko a Viľhan/ z Hradišských vrchov. Vroku 1932 odkúpil ďalších
50 ha J. Búzik Čepko. Preto aj v súčasnosti tieto lesy nesú názov Čepkove
a Kočikárove hora.
Pasienky:
-
Špane, Dlhé, Lašánovo, Pod Vinicou a nad cintorínom v rozlohe 154 ha
patrili urbarialistom
-
Časť na Kaľovej, na Stráži patrila jednotlivcom.
Tak ako sa po r. 1930 až 1960 trieštilo
vlastníctvo lesov, ornej pôdy aj lúk, postupným dedičským konaním,
zväčšoval sa aj počet vlastníkov.
Časť pozemkov: Na Košaroch, Na záhumní a
Svatošovom patrila
bývalým najchudobnejším želiarom na panských
majetkoch.
Stráža: v rozlohe 54, 50, 61 ha patrila
najbohatším gazdom obce: Jahodníkovcom, Koškovcom, Kiráľovcom, Strakovi
atď.
Podľa katastru obce z roku 1919 bola iei
rozloha nasledovná:
1.
Role............................................................. 433, 80,
20 ha
2.
Lúky............................................................ 264,
76 ha
3.
Pastva............................................................ 164,
20,74 ha
4.
Lesy............................................................ 1.520, 81,
20 ha
5. Záhrady v
obci............................................... 26, 77,34 ha
6. Zastavaná plocha v
obci................................ 25,19,11 ha
|