Neoddeliteľnou súčasťou obce je
aj malá osada v Doline. Nachádza sa asi 4 km severovýchodne v širokom,
dlhom údolí medzi rozsiahlymi lesmi rozhraničujúce po ľavej strane Stráža,
Véčajka, Révajka a Farkaška. Po pravej strane Čepkove hora, Kočikárova
hora s hrebeňom Kozí vrch. Dlhou dolinou preteká malý potok, zachytávajúci
vodu z 8 malých prameňov, vtekajúcich do vodnej nádrže v Strádonci pod
Strážou. Časť Zlatná sa nachádza na rozhraní do Malej a Veľkej ráztoky.
Názov
Zlatná je historicky, právne ustálený a uvádzaný vo všetkých dokumentoch a
zemepisných mapách. Napriek tomu sa v ľudovej reči často používal aj iný
názov, napr. Bubanská alebo Dolina. Ustálený historicko - zemepisný názov
Zlatná vychádza z nepotvrdených údajov o ťažbe zlata. Názov
Bubanská má presvedčujúcejšie, prijateľnejšie pomenovanie po rodine
uhliarov, ktorá tu vymrela v r. 1929.
Prvá správa o osídlení v tejto
časti je z konca XIX. storočia. Tu mala svoje sídlo zámožnejšia, bohatšia
rodina Krepuškovcov, ktorá bola spoluvlastníkom rozsiahleho lesa
Šteinerka, lučenského žida. Rod Krepuškovcov vo dvoch etapách odprédal
svoje lesy Čepkovcom a Kočikárovcom z Rovnian. Starnutím, vymieraním rodu
Krepuškovcov menilo sa aj dedičstvo ich majetku na pokračovateľov rodu
Dežlikovcov, ktorý už od začiatku XX. storočia mal svoj Mósove dom /dnes
ho vlastní po r. Gubzovej Maria Matejová/. Dom v Zlatnej odpredali
chudobnej početnej uhliarskej rodine Bubanských. Tento rod sa dlhé roky
zaoberal ťažbou dreva, sťahovaním a pálením dreveného uhlia v uhliarskych
míľach ešte do r. 1930. Ich príbuzenstvo sa odsťahovalo v mladších rokoch.
Najstarší zakladateľ rodu tu ešte žil do r. 1929. Dňa 6. 12. 1929 zomrel
Michal Bubanský vo veku 73 rokov a na tretí deň - 8. 12. 1929 v hlbokom
žiali a osamelosti zomrela aj jeho manželka Maria Bubanská, rodená
Pomikalová.
V nastávajúcich rokoch hlbokej
Všeobecnej krízy prichádzajú v roku 1930 noví kolonisti z Hradišských a
Krnianskych lazov. Majetok im odpredal už ako vlastník celej Zlatnej Jan
Búzik Čepko. Postupne si tu vybudovali svoje usadlosti, samoty, dosť
izolovane, vzdialene od seba, podľa lazníckych zvykov. Osada však nemala
životnosť ani 30 rokov.
Nový domov tu našli rodiny:
Markovcov, Prochadzkovcov, Kanienských, Chovancovcov, Viľhanovcov. Boli to
mladé, začínajúce rodiny, početné aj deťmi. Všetci sa zaoberali
poľnohospodárskou výrobou, jediným zdrojom ich obživy. Pôdu obrábali
volskými aj kravskými záprahmi. Boli to veľmi ťažké podmienky skromného
hospodárenia a života. Svojou skromnosťou, pracovitosťou, statočnosťou,
znášanlivosťou si veľmi skoro získali plnú dôveru, podporu a porozumenie
medzi ostatnými obyvateľmi našej obce.
Obzvlášť
ťažké podmienky boli pre školskú dochádzku detí, ktoré museli každý deň
dve hodiny venovať len cestovaniu do školy peši, skoro 8 km po veľmi
zablatených poľných cestách a v zime si brodiť cestu hlbokým snehom do
našej obce. Nebola ľahšia ani dochádzka do strednej školy peši zo Zlatnej,
horou do Českého Brezova a odtiaľ vlakom do Poltára, celkom 16 km.
Po roku
1950, rozvojom kolektivizácie poľnohospodárstva a veľmi sťažených
podmienok súkromného hospodárenia na pôde, postupne tieto rodiny opúšťajú
svoje domovy. Odchádzajú bývať a pracovať do širokého okolia tam, kde sa
im vytvorili priaznivé pracovné podmienky, zárobkové možnosti i ľahší
život. Opustené domy a usadlosti postupne schátrali. Staršie generácie
pôvodných osídlencov v najproduktívnejšom veku - 30. rokov už vymreli. Z
mladších dedičov, jedna z dcér Petra Kamenského - Maria, vydatá Rísová,
bývajúca v Brezničke, spolu s manželom udržuje pozostalosť po rodičoch ako
svoju rekreačnú chalupu.